Posted by admin on Oct 10, 2015 in Nezaradené |
bohužiaľ väčšinou na psovi nie je vidieť
Na jar roku 1995 zasiala Rada Európy medzi európskych chovateľov psov zmätok a pohoršenie. Vo svojich doporučeniach navrhovala, aby sa upustilo od chovu zvierat s dedičnými abnormalitami a aby sa tiež upustilo od preháňania typov, od extravagancií, ktoré robia zo psov karikatúry a negatívne ovplyvňujú kvalitu ich života. Na vine často nie sú samotné štandardy, ale skôr ich extrémny výklad, znásobený príbuzenskou plemenitbou. Príbuzenská plemenitba so sebou prináša vážne poškodenia, ako zníženú plodnosť, zvýšenú úmrtnosť embrií, neživotaschopnosť šteniat a vysoképercento dedičných defektov. Príbuzenská plemenitba, pokiaľ vieme, naozaj nevytvára žiadne zlé dedičné vlohy, ale zvyšuje frekvenciu ich výskytu.
Takmer všetky vysoko prešľachtené plemená vznikajú za pomoci úzkej príbuzenskej plemenitby, neskôr stačí praktizovať vzdialenejšiu príbuzenskú plemenitbu. Je pritom vhodné hľadať napojenie na význačných predkov, ktorí boli dedične kvalitní. Chovy, ktoré vznikli príbuzenskou plemenitbou, je vhodné časom oživiť prílivom nie tak blízkej krvi, aby sa predišlo možnému nepríjemnému prejavu dedičných vlôh, ktoré sa môžu prejaviť práve vďaka príbuzenskej plemenitbe.
Ciele príbuzenskej plemenitby
Cieľom spájania príbuzných jedincov bola vždy snaha upevniť v potomstve žiadané vlastnosti spoločného predka. Či už šlo o kvalitu a farbu srsti, postavenie uší, nasadenie chvosta, úplnosť chrupu, mimoriadnu povahu. Až donedávna, a u mnoho plemien je tomu tak aj dnes, prebiehal chov v takzvaných líniách – líniová plemenitba. Tento postup doporučovalo mnoho svetových odborníkov ako spoľahlivú a rýchlu metódu pre získanie potomkov s požadovanými vlastnosťami. Výsledkom bol istý charakteristický typ, typ chovateľskej stanice (podľa Angličanov „affix type“).
Každé plus však vždy so sebou
Read More